Môj minisvet

Takže dlho som sa neozvala, tak mam pocit, že nastal ten pravý čas vypustiť do kybernetického sveta dačo nepodstatné z môjho mini sveta.

Každý z vás už určite zažil takéto obdobie, keď ste raz hore a potom dole a cítite sa, ako keby ste boli na takej obrovskej húsenkovej dráhe, viete taká aká je v úvode seriálu Step by step, cítite sa pod psa a viete, že pokiaľ to zo seba nedostanete, tak si to zlízne niekto vedľa vás. Máte pocit, že sa s vami váš život zahráva, striedajú sa dobré dni so zlými, alebo v horšom prípade zlé dni s ešte horšími.

Tak presne takéto obdobie práve zažívam. Naši odjakživa túžili po svojom vlastnom dome. SO záhradkou, kde by vysedávali počas teplých letných večerov, užívali si kľud, ticho, ktorý časom vystrieda džavot vnúčeniec. Ja som túžila po vlastnej izbe, ktorú si zariadim tak ako ja chcem, ktorú si už nebudem musieť deliť so straším bratom. A tak sa rodičia odhodlali a pustili sa do stavby svôjho vlastného hniezda. Potom došla kríza. Dopyt po domoch rapídne klesol, takže sa spomalili práce na stavbe. Nevadí povedali si rodičia, aspoň si čo to ušetríme, kým sa zaplatí posledná čiastka. Po dvoch rokoch prišiel deň D.

S bratom sme sa tešili. Nový dom, nový začiatok. Chvíľu sme chápali prečo, sa rodičom nechce sťahovať, prečo to odkladajú, predsa len žili v starom byte vyše 20 rokov. Koniec koncov aj mne prišlo ľúto rozlúčiť sa s izbou, so sídliskom, kde so vyrastala. Ale po istom čase sme už nechápali, aký majú dôvod odkladať to, mesiac, dva tri..Veď načo sme sa potom do toho pustili? Život je zmena. Urobíme si nové spomienky, nové zážitky. A tak sme ich nakoniec prehovorili, že už je ten čas. Avšak...

Odkedy sme sa s rodinkou presťahovali do nového domčeka, mám pocit, že všetko to dobré, čo sme mali, sme nechali v starom byte. Nechali sme tam spomienky, smiech, radosť a doniesli sme si len starosti, problémy, smútok a predovšetkým vlastných vnútorných démonov. Hádky kvôli maličkostiam sú už samozrejmosťou, súčasťou každodenného žitia. Nič tu nefunguje, tak ako má. Všetko sa tu musí robiť na dva-, trikrát, kým je to v poriadku. Najviac to trápi otca. Ťažko sa mu vysvetľuje, že musí počkať, kým sa všetko ukľudní, kým dom sadne. Takto sa bude stresovať zbytočne, len si to všetko vybíja na nás.

Keď má človek pocit, že sa naňho rúti celý svet, nájde si každý svôj vlastný spôsob prekonávania depresií. Jeden pracuje do večera v kancelárií, kašle na pomáhanie v domácnosti, veď on sa tu zdrží len chvíľku a potom sa osamostatní, druhý najskôr "zmyje" problémy jedným, dvoma či troma fľašami piva, postupne si "pomáha zabudnúť" schovanými fľaškami v rôznych kútoch domu a myslí si, že mu na to nik nepríde, tretí kričí, urazene krúži po dome, aby mohol vynadať druhým namiesto, aby sa porozprával s dotyčným o tom, čo mu vadí. A ja.. Mlčím..Dusím to v sebe.. Veď každý má svôj spôsob.

Ani neviem, prečo som toto napísala, pôvodne som chcela písať o niečom nepodstatnom, o vlasových produktoch či lakoch. Možno si len vyčítam, že som ich tak hnala do sťahovania, asi potrebovali čas sa s tým zmieriť, ale už mám dosť toho, ako niekto prenáša svoje problémy na mňa, nevediac, že aj ja mám dosť tých svojich.. Možno mi tak veľmi chýba polovička, lebo jedine jemu na mne naozaj, úprimne, od srdca záleží a ten týždeň by som to už v sebe nevydržala... Možno už nastal čas prestať mlčať.. Možno som si našla nový spôsob.. Možno aj niekto iný nájde nový spôsob a prestane schovávať v garáže fľaše s tekutým ovocím... Možno...

Nečakám od toho nič, ani neviem, či to bude niekomu dávať zmysel, len som vypustila do kybernetického sveta niečo malé z môjho sveta. Niečo malé zo mňa....