Najskôr by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí mi kondolovali, naozaj veľmi pekne ďakujem. No mám z posledných udalostí dosť zmiešané pocity. Ťažko sa to opisuje niekomu, kto nie je dostatočne informovaný. Tak sa to pokúsim čo najjednoduchšie opísať. Ako som už spomínala, obdobie, keď stratíte niekoho, kto bol vo vašom živote dlho a vytvorili ste si nejaký vzťah, je jedno či dobrý či komplikovaný, nutí vás toto obdobie popremýšlať o veciach, ako o zmysle života, či ste s ním spokojní a čo nasleduje po tom. Myslela som si, že budem mať ešte veľa času, kým sa začnem zaoberať podobnými existenčnými otázkami, ale mýlila som sa.
Na pohreb mojej babky z otcovej strany som išla s predsavzatím, že ma to tak neovplyvní ako smrť mojej druhej babky, vzhľadom na to, ako sa snažila rôznymi komentármi rozvrátiť manželstvo mojich rodičov, ako bola jedným z dôvodov, prečo mama potratila, ako nám otec vyčítal, že neradi k nej chodíme, lebo on jednoducho nevidel, čoho bola schopná ona a zvytok rodiny. Napriek tomu som sa na obrade nedokázala ubrániť slziam, spomínala som len na to dobré a bolo mi úprimne ľúto môjho vzlykajúceho otca.
Nepatrím k veriacim, tak ako patrila moja silno veriaca babka, preto ma reč kaplana nesmierne zaujala, keďže tvrdil, že len v prípade ľudí, ktorí veria v Boha, smrť neznamená koniec. Že budú žiť večne. Začala som uvažovať nad tým, čo sa skutočne stane s človekom, keď nastane jeho čas. Či si uvedomí, že jeden deň cíti, vidí, počuje svet okolo seba, a zrazu nič. Prestaneme jednoducho cítiť, vidieť, počuť. Alebo je to akoby sme zaspali a naša duša začne snívať a vysníva si, že je niekde so svojími blízkymi niekde na nekončiacej oslave života a spomíname na tých, ktorí sa k nám skôr či neskôr pridajú? Uvedomujeme si, že sa niečo skončilo? Nastnane reinkarnácia? Či má každý právo len na jeden pokus?
Každopádne keď som tam tak stála, so stekajúcimi slzami na líciach, pozrela som sa na svoju mamu a neverila som vlastným očiam, pretože sa celá triasie, uplakaná, úprimne som tomu nerozumela, keďže sa babka snažila jej čo najviac strpčiť život. Naozaj jej odpustila na smrtelnej posteli ako ja? Neskôr mi mama povedala, že mala pocit, akoby tam bola jej mama. A že všetko, čo kaplan povedal o bolestivom konci, o posmrtnom živote, že to všetko jej vyvolalo spomienky na babinu. To ma donútilo otvoriť ten môj vnútorný šuplíček a zaspomínať na jednu z mojich najhorších spomienok.
Druhá babka ma v podstate vychovala, keďže ma vždy po škole vyzdvihla a strávila so mnou celé popoludnie. Trávila som s ňou celé leto, až na jeden týždeň, ktorý som strávila na východe u druhej babky a povinnej letnej dovolenky s našimi. Samozrejme čím som bola staršia, tým sme spolu trávili menej času, dokonca sa priznám, že niekedy ma až otravovalo, keď ma babina pod podmienkou nefungujúceho televízora vytiahla z domu, pričom som hundrajúc, že nie som žiadny opravár a že je malá šanca, že to zrovna ja opravím, prišla k nej a zistila, že nejakou NÁHODOU stlačila tlačidlo DVD namiesto TV, pričom sme jej to vysvetlovali asi 1000krát a bolo dosť ďaleko od ostatných používaných tlačidiel. Vtedy ma nenapadlo, že jej je samej tak strašne smutno a takto sa snaží byť aspon chvíľku s nami. Počas poslednej návštevy u nej som sa s ňou dokonca aj pohádala, čo si doteraz neviem odpustiť. Dva dni na to ju mama našla ležať pri posteli, potom čo ráno vstala, lebo jej poštárka priniesla dôchodok a ako vstala praskla jej cievka v mozgu a moja statočná babička bojovala celý deň, kým sa na ňu neprišla pozrieť mama, keď išla z práce domov. Neviem si ani predstaviť, čo to muselo byť pre moju mamu, keď videla plačúcu babinu na zemi a ako jej odľahlo, keď ju konečne niekto našiel. Keď som ju bola navštíviť v nemocnici, nemohla rozprávať, nemohla jesť, ledva sa hýbala, ale keď som sa jej pozrela do očí, vedela som, že ma spoznáva, že má dačo na srdci, ale nie je schopná to zo seba dostať. Jedine ja som bola schopná ju donutiť aspoň dačo málo zjesť. Bola to duša 80 ročnej ženy uväznená v nehybnej telesnej schránke. Presne na dušičky nás opustila navždy. Nemala som čas sa jej ospravedlniť, za všetko, čo som na ňu nakričala, že som za ňu nechodila častejšie, a že keby som mohla, vrátila by som čas a všetko zmenila. Nemala som čas jej povedať, čo pre mna znamenala a ako veľmi ju ľúbim. Vlastne dlho predlho som nebola schopná sa ísť pozrieť na jej hrob, pretože som jednoducho nechcela pripustiť, že nás naozaj opustila. Že jednoducho už nie je doma a nesedí na operadle gauča, len aby čo najlepšie počula, čo to vlastne Paloma tomu Diegovi hovorí, že sa nerozžiari keď k nej najbližšie dojdeme, že nám nebude viac núkať jedlo, ktoré sa jej síce nepodarilo, ale bolo to to najchutnejšie na svete, že sa zas celá rodina nestretneme u nej na Vianoce, neosolí ujovi kávu, bratanca sa nespýta, kedy sa konečne ožení.
Jednoducho chcem povedať, je jedno koľko máte práce, že nič nestíhate, neodkladajte nič na neskôr a ak máte ešte tú možnosť, choďte im, povedať ako veľmi ich lúbite, sadnite si s nimi na lavičku pred dom, nech vás môžu pyšne ukazovať svojim kamarátkam, kým nie je neskoro.
 |
| Chýbaš nám babi |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára